Černobyľ

Černobyľ má bohatú históriu, ktorá sa datuje už od stredoveku – prvá zmienka je z roku 1193. Od 16. storočia vývoj mesta formoval výrazný židovský vplyv (viac o židovskej histórii v našom blogu), silno ho poznačila druhá svetová vojna a neskôr sa pod vplyvom Sovietskeho zväzu stalo centrom opravy lodí na rieke Pripiať. Malé množstvo obyvateľov a jednoduchý prístup k vode prispeli k tomu, že ministerstvo energetiky ZSSR vybralo oblasť iba 20 kilometrov severne od mesta Černobyľ na výstavbu atómovej elektrárne. Stavba černobyľskej atómovej elektrárne V. I. Lenina sa začala v roku 1970. V jej blízkosti medzitým vyrástlo satelitné mesto Pripiať, ktoré pomenovali po neďalekej rieke. To po spustení prvého reaktora v roku 1977 osídlilo asi 14-tisíc obyvateľov. Dobré dopravné spojenie v podobe autobusov, vlakov aj lodí povýšili Černobyľ na regionálne centrum s veľkým potenciálom. Plány Sovietov v súvislosti s černobyľskou elektrárňou boli veľké. Mala byť najväčšou atómovou elektrárňou na svete s dvanástimi reaktormi, každý s výkonom 1 000 MW. V prevádzke boli ešte len štyri z nich a ďalšie dva sa budovali, keď sa osud celej zóny zmenil.

Fakty o černobyľskej havárii: Čo sa v skutočnosti stalo?

K havárii v Černobyľskej atómovej elektrárni došlo 26. apríla 1986. Bola to najväčšia jadrová katastrofa v histórii ľudstva. Výbuch nastal v štvrtom bloku elektrárne, ktorá sa nachádza iba 120 kilometrov od hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva, a tiež neďaleko bieloruských hraníc. 

Černobyľská atómová elektráreň bola v tom období jednou z najväčších elektrární na svete a predstavovala súčasť strategického vojenského programu sovietskej armády. K havárii na štvrtom reaktore došlo pre zlyhanie viacerých faktorov. Jeho bezpečnostný systém nebol aktualizovaný a mal nízku úroveň automatizácie. V osudnú noc 26. apríla sa zároveň na štvrtom reaktore konal experiment, ktorý mal otestovať zotrvačný rozsah turbogenerátora. Išlo o zníženie energetického výkonu vedúce takmer k zastaveniu jadrovej reťazovej reakcie, po ktorom ho operátori opäť prudko zvýšili. Spolu so zastavením ochladzovania jadra reaktora vodou to viedlo k prehriatiu paliva a k zničeniu jadra reaktora.

O 01:24 ráno miestneho času, zhruba 40 až 60 sekúnd po začiatku experimentu, došlo v Černobyľskej jadrovej elektrárni k dvom veľkým výbuchom. Podľa niektorých vyšetrovateľov sa explózii v dôsledku vytiahnutia všetkých regulačných tyčí z aktívnej zóny reaktora, ktoré sprevádzal rast jeho výkonnej kapacity, nedalo zabrániť. Podľa záznamov boli bezpečnostné systémy pre test v čase počiatočnej explózie vypnuté alebo dokonca mimo prevádzky a kombinácia rádioaktívnej pary a vodíka vytlačila 1 200-tonový kryt reaktora a zničila strechu. Po pár sekundách nasledoval druhý, výrazne silnejší výbuch. Niekoľko nezávislých štúdií černobyľskej katastrofy opisuje, že kým prvý výbuch bol normálny – chemický, druhý mal v dôsledku zhorených neurónov charakteristiky jadrového výbuchu s dávkou 0,3 kilotony (čo je približne 300 ton TNT). Podľa očitých svedkov z mesta Pripiať prvú explóziu sprevádzala červená a druhú svetlomodrá žiara. Následne sa nad reaktorom vytvoril oblak v tvare hríba.

Havária černobyľského reaktora bola zároveň náhodou. Reaktor mal prejsť experimentom, ktorý mala vykonať iná smena, špeciálne vyškolená na takúto prácu. Experiment bol však kvôli nadchádzajúcim májovým slávnostiam a elektrine, ktorá bola potrebná na splnenie výrobného plánu, odložený o deväť hodín. Toto oneskorenie znamenalo, že test museli vykonať iní zamestnanci, a nie tí, ktorí ho pripravili. Nočná smena, ktorá napokon realizovala experiment, mala menej skúsených operátorov. Bezprostredne po havárii štvrtého reaktora boli ostatné reaktory odstavené a riadenie Černobyľskej jadrovej elektrárne prebiehalo v krízovom režime z bunkra pod elektrárňou (na našom zájazde do Černobyľskej atómovej elektrárne a mesta Pripiať môžete navštíviť riadiacu miestnosť tohto bunkra, ktorú si môžete pridať k jednodňovému zájazdu do Černobyľa, dvojdňovému zájazdu do Černobyľa alebo k súkromnému zájazdu do Černobyľa). Medzi zamestnancami Černobyľskej jadrovej elektrárne chýbal jeden inžinier – Valerija Chodemčuka, ktorý mal hlásiť výsledky testov cirkulačných čerpadiel v halách. Jeho telo nikdy nenašli a stal sa prvou oficiálnou obeťou černobyľskej havárie.

Časová os černobyľskej katastrofy z 26. apríla 1986:

• 01:23 h: Dve explózie bloku 4
• 01:26 h: Požiarny poplach v elektrárni
• 01:28 h: Príchod hasičského zboru elektrárne
• 01:35 h: Príchod hasičského zboru z mesta Pripiať
• 02:10 h: Uhasenie ohňa v turbínovej hale
• 05:00 h: Zastavenie bloku 3 z bezpečnostných dôvodov
• 06:00 h: Na miesto prichádzajú vojaci z chemickej brigády – získavajú reálne hodnoty radiácie
• 06:35 h: Všetok oheň bol uhasený. Zničené jadro reaktora horí do 10. mája 1986
• Večer: Príchod komisie na miesto havárie, ktorú viedol vedec Valerij Legasov

Černobyľskí hasiči a armáda v boji s neviditeľným nepriateľom

Rádioaktívny prach zo zničeného horiaceho štvrtého reaktora Černobyľskej jadrovej elektrárne kontaminoval životné prostredie v jeho blízkosti a začal sa šíriť ďalej. Prvým krokom pri likvidácii černobyľskej havárie bolo hasenie horiacej reaktorovej haly a strechy centrálnej strojovne. Na miesto dorazili ako prvé špeciálne hasičské jednotky Černobyľskej jadrovej elektrárne. Čoskoro im prišli na pomoc aj hasiči z neďalekého mesta Černobyľ, Pripiať a Ivankov, ktorí do troch hodín po havárii reaktora v elektrárni požiar spoločne uhasili. Napriek tomu v srdci reaktora ešte stále horela zmes hmôt obsahujúcich jadrové palivo.

Hasiči, ktorí pracovali na mieste výbuchu, nepoznali príčinu požiaru. Na zničený reaktor preto iba nalievali vodu. To situáciu zhoršilo a spôsobilo niekoľko menších výbuchov nasledovaných ťažkou rádioaktívnou kontamináciou. 

Čo sa dialo po uhasení požiaru zničeného štvrtého reaktora

Boj požiarnikov sa neskončil bezprostredne po tom, keď sa im podarilo uhasiť požiar štvrtého reaktora. V skutočnosti sa ešte len začínal. Jadro, obsahujúce všetky roztavené materiály, bolo ako vriaca magma. Sovietski vedci potrebovali, aby armáda zabránila ďalšiemu zhoršeniu situácie a šíreniu rádioaktivity do životného prostredia. Reaktor preto počas najbližších týždňov naplnili piatimi tisíckami ton bóru, dolomitu, piesku, hliny a olovnatých zlúčenín, ktoré naň z výšky zhadzovali helikoptéry. Tieto materiály uhasili horiaci grafit a absorbovali rádioaktívne aerosóly. Dva týždne po havárii štvrtého reaktora sa sovietske úrady rozhodli uzavrieť celý zničený blok Černobyľskej jadrovej elektrárne do špeciálneho sarkofágu – betónového tela s vlastným chladiacim systémom.

Likvidácia v nasledujúcich mesiacoch a černobyľskí likvidátori 

Havária v Černobyľskej atómovej elektrárni odštartovala reťazovú reakciu udalostí, aké dosiaľ ľudstvo nikdy nezažilo. Väčšinu likvidačných prác vykonali mladí muži z rezerv Červenej armády. Po evakuácii 30-kilometrového okruhu v okolí štvrtého reaktora začali skupiny poľovníkov loviť všetky zvieratá v černobyľskej zóne – domáce aj divé. Chceli tak zabrániť šíreniu kontaminácie, najmä radiačného prachu, ktorý sa usadil na ich srsti a neskôr aj v svaloch a v kostiach. Pre osobné automobily, cisterny a nákladiaky zriadili čistiace stanice. Ani jedno z vozidiel, ktoré sa v nasledujúcich mesiacoch po nehode dostalo do černobyľskej zóny, sa z nej však von nikdy nedostalo. Všetky po použití zošrotovali a niektoré z nich sú v okolí zóny dodnes roztrúsené po takzvaných „cintorínoch strojov“.

Likvidačné práce, ktorých najvyššou prioritou bolo zníženie radiácie a budovanie černobyľského sarkofágu, priviedli do černobyľskej zóny desaťtisíce ľud, takzvaných černobyľských likvidátorov. Väčšina z nich boli vojaci, policajti, vodiči, zdravotníci, stavbári a inžinieri. V určitom momente ich bolo v černobyľskej zóne viac ako 100-tisíc. Tlačili sa v Černobyle, kde pred nehodou žilo iba 14-tisíc ľudí. Do práce sa tiež vrátilo veľa zamestnancov, ktorí žili v Pripiati a pracovali v Černobyľskej jadrovej elektrárni. Dôvodom boli bonusy až do výšky 100-tisíc amerických dolárov alebo byty, ktoré mali dostať prednostne tí, ktorí zostali na „bojisku“ v Černobyle a pomáhali s obnovením prevádzky jadrovej elektrárne.

Černobyľský rádioaktívny oblak cestuje po svete

Výbuch v Černobyľskej jadrovej elektrárni vyniesol rádioaktívne látky do výšky 1,5 kilometra. Odtiaľ juhovýchodný vietor zavial rádioaktívny oblak až do Škandinávie. Preletel ponad severskú krajinu a potom sa vrátil späť na Ukrajinu. Po výbuchu sa v priebehu dňa zmenil smer vetra, začal fúkať na západ, a tak zavial druhý kontaminovaný oblak cez Poľsko do niekdajšieho Československa a ďalej do Rakúska. Tam sa odrazil od Álp a vrátil sa späť do Poľska. V súčasnosti vieme, že na svete niet miesta, kam by sa černobyľský rádioaktívny oblak nedostal. Obletel celý svet.

Havária v Černobyľskej jadrovej elektrárni najviac zasiahla dve sovietske krajiny – Ukrajinu a Bielorusko, ktoré sa pre kontamináciu životného prostredia rozhodli niektoré územia evakuovať natrvalo. Pri dekontaminácii zohrávali veľkú úlohu fyzikálne zákony rádioaktivity, teda proces stabilizácie nestabilných prvkov na stabilnejšie, ako napríklad rádioaktívny jód (viac o tom, ako sa Černobyľ stal pre ľudí bezpečným, zistíte v sekcii BEZPEČNOSŤ). Rádioaktívny jód má krátky polčas rozpadu a relatívne skoro po nehode sa prirodzene rozložil na neškodné látky. V súčasnosti rádioaktívne znečistenie v Černobyle pozostáva najmä z látok ako stroncium a cézium, ktoré majú 30-ročný dezintegračný polčas rozpadu. Tieto látky ešte celé desaťročia po nehode naďalej znečisťovali okolité prostredie. Izotopy plutónia a amerícium budú v černobyľskej zóne prítomné pravdepodobne ešte niekoľko tisícov rokov. Je ťažké ich nájsť, pretože vsakujú hlboko do pôdy, a preto je ich radiačný vplyv na ľudské telo zanedbateľný. Viac o žiarení i o tom, čo to v skutočnosti je, si prečítajte v našom blogu.

Obete černobyľskej havárie

Výsledky oficiálneho vyšetrovania havárie uvádzajú, že pracovníci Černobyľskej jadrovej elektrárne nedodržali bezpečnostné predpisy. Jej riaditeľ Viktor Briuchanov a hlavný inžinier Nikolaj Fomin boli odsúdení na desať rokov za mrežami. Zástupca hlavného inžiniera Anatolij Ďatlov dostal päť rokov, náčelník reaktorového cechu Alexander Kovalenko a vedúci zmeny v černobyľskej atómovej elektrárni Boris Rogožkin boli odsúdení na tri roky a štátny inšpektor Jurij Lauškin na dva roky väzenia. Viac detailov o černobyľskom procese nájdete na našom blogu. Celý černobyľský proces sa, paradoxne, konal v černobyľskom kultúrnom dome, ktorý bol pôvodne synagógou (môžete ju navštíviť počas vášho zájazdu do Černobyľa).

Udalosti v jadrovej elektrárni V. I. Lenina boli iba začiatkom, ktorý prepísal nielen bezpečnostné pravidlá jadrovej energie, ale aj históriu ľudstva.

Černobyľ v číslach

• 10 000 0000 postihnutých v 3 krajinách
• 120 000 evakuovaných ľudí zo 100 miest a obcí
• 50 000+ kilometrov štvorcových kontaminovanej zóny
• 5000+ ľudí stále pracuje v černobyľskej zóne a v černobyľskej jadrovej elektrárni
• 100 černobyľských babušiek naďalej žije v zóne

Počet obetí černobyľskej havárie sa líši. Priamymi obeťami boli najmä pracovníci Černobyľskej jadrovej elektrárne, ako aj hasiči, ktorí dostali smrteľné dávky radiácie. V prvých troch dňoch hospitalizovali 299 pacientov s jasnými príznakmi rôznych foriem ochorení, ktoré spôsobilo ožiarenie (akútny radiačný syndróm). Všetkých poslali lietadlom na liečenie do špecializovanej nemocnice č. 6 v Moskve. Z Kyjeva ich sprevádzal zástupca starostu mesta Pripiať Alexander Esaulov, s ktorým sa môžete stretnúť počas vášho zájazdu do Černobyľa. Oficiálne sa uvádza, že černobyľská havária má 28 priamych obetí. Väčšina z nich je pochovaná na cintoríne Mitino v Moskve a každé telo je kvôli vysokému ožiareniu utesnené v betónovej rakve. 

Havária Černobyľskej jadrovej elektrárne podľa oficiálnych údajov ovplyvnila životy približne 600-tisíc ľudí. Oficiálne dokumenty delia obete radiácie do niekoľkých kategórií. Najväčšia skupina pozostáva z 200 až 240-tisíc černobyľských likvidátorov, teda záchranárov a vojakov, ktorí spoločne s hasičmi a policajtmi vykonávali dekontaminačné práce. Okrem toho existuje skupina približne 116-tisíc obyvateľov zo znečistených oblastí v blízkosti Černobyľa. Ďalších 220-tisíc ľudí neskôr evakuovali zo znečistených území v Bielorusku, na Ukrajine a v Rusku. Napriek tomu v znečistených oblastiach žije naďalej okolo päť miliónov ľudí. Kvôli černobyľskej havárii považujú za chorých celkovo viac ako 10 miliónov ľudí, z toho 3,2 milióna len na Ukrajine. Zvyšok je zaznamenaný v Bielorusku a v Rusku.

Černobyľ znamená „Palina“

Mesto Černobyľ, po ukrajinsky Čornobyľ, a oblasť v jeho okolí nazývaná Polissya je rovinatá krajina s borovicovými lesmi, množstvom riek a močiarov v severnej časti Ukrajiny na hranici s Bieloruskom. Názov mesta označuje rastlinu, ktorá sa volá palina a na tomto území ju bez problémov nájdete. Táto rastlina sa tiež spomína v Biblii a mnohí kresťania veria, že smutný osud černobyľskej oblasti bol nejakým spôsobom predpovedaný (pre kompletné proroctvo si, prosím, stiahnite zadarmo e-knihu Mýty a fakty o Černobyle 6). Palina je horká bylina s bohatými liečivými a detoxikačnými účinkami, ktorá sa väčšinou používa na výrobu absintu.

Pripiať a černobyľská havária

Pripiať bola kedysi modelovým mestom sovietskej vlády. Postavili ho v roku 1970 iba tri kilometre od Černobyľskej jadrovej elektrárne pre jej zamestnancov a ich rodiny. Pripiať mala všetok luxus moderného mesta – železničnú stanicu, prístav, nemocnicu a dokonca aj zábavný park. Pre sovietskeho človeka bol život v tomto meste, kde nebol nedostatok potravín a iného tovaru, splneným snom, keďže ho riadilo priamo Ministerstvo energetiky ZSSR v Moskve. Mesto lákalo väčšinou mladých ľudí z celého Sovietskeho zväzu a priemerný vek obyvateľov bol približne iba 25 rokov. Alexej Moskalenko, bývalý náčelník policajného zboru mesta Pripiať, ktorého môžete stretnúť počas vášho zájazdu s cestovkou ChernobylX, si spomína, že koniec apríla 1986 bol nezvyčajne teplý. Väčšina obyvateľov Pripiati trávila čas vonku so svojimi deťmi a v sobotu 26. apríla sa v meste konali štyri svadby. Mestom už vtedy kolovali reči, že v okolí Černobyľskej atómovej elektrárne došlo k nejakej nehode. Šírili ich zamestnanci a ľudia ako A. Moskalenko, ktorý vtedy hliadkoval a bol jedným z očitých svedkov výbuchu černobyľského reaktora číslo 4. Štátny predstavitelia napriek tomu v deň havárie neinformovali 50-tisíc obyvateľov Pripiati o hrozbe rádioaktívneho znečistenia ovzdušia. Jediné, čo urobili, bolo, že poslali deti preč zo školy s odporúčaním, aby zostali doma. Neposkytli im ani jódové tabletky, ktoré im mohli pomôcť proti účinkom ožiarenia.

Zástupca starostu Pripiati A. Esaulov si spomína, že zásoba pre obyvateľov bola nedostatočná a mestská rada požiadala vládu o dodatočné zásoby. Havária v jadrovej elektrárni spôsobila, že úroveň žiarenia prekročila bežné hodnoty až o tisícnásobok. Evakuácia Pripiati sa konala deň po nehode, popoludní 27. apríla 1986, keď z celého územia Sovietskeho zväzu zhromaždili dostatok vlakov, lodí a najmä autobusov. Obyvatelia si so sebou mohli vziať len nevyhnutné veci, pretože očakávali, že sa vrátia do troch dní. Tieto mylné informácie sa šírili preto, aby sa predišlo panike a zabránilo tomu, aby si ľudia so sebou brali príliš veľa batožiny. Sovietske úrady neskôr rozhodli, že mesto Pripiať musí zostať navždy prázdne.

Evakuácia Pripiati – výzva obyvateľom mesta z 27. apríla 1986 o 14:00 hod

Obyvateľom mesta Pripiať! Rada mesta vás informuje, že v dôsledku nehody v Černobyľskej jadrovej elektrárni sa v meste Pripiať zhoršujú rádioaktívne podmienky. Komunistická strana, jej predstavitelia a ozbrojené sily podnikajú potrebné kroky, aby to zastavili. S cieľom udržať ľudí v čo najväčšom bezpečí a ochrániť ich zdravie v čo najväčšej miere, pričom deti sú najvyššou prioritou, však musíme dočasne evakuovať občanov do najbližších miest v regióne Kyjev. 

Z týchto dôvodov bude mať každý bytový blok od 27. apríla (14:00 hod) k dispozícií autobus, ktorý bude pod dohľadom polície a mestských úradníkov. Odporúčame, aby ste si so sebou vzali dokumenty, dôležité osobné veci a určité množstvo jedla. Vedúci pracovníci verejných a priemyselných zariadení mesta spísali zoznamy zamestnancov, ktorí majú v  Pripiati ostať, aby udržali zariadenia v dobrom pracovnom stave. Všetky domy bude počas evakuácie strážiť polícia. Súdruhovia, keďže dočasne opúšťate svoje domovy, uistite sa, že ste vypli svetlá, elektrické zariadenia a vodu, a zatvorili okná. Prosím, aby ste počas tejto krátkodobej evakuácie zachovali pokoj a poriadok.

Evakuácia mesta Pripiať

Počas evakuácie Pripiati v 1986 odvážali ako prvé ženy a deti. Táto časť ZSSR však trpela vážnym nedostatkom autobusov a na evakuáciu všetkých 50-tisícov obyvateľov mesta museli doviezť autobusy z iných častí krajiny. Rad na autobusy bol dlhý dvadsať kilometrov a keď prvý z nich opustil Pripiať, posledný nemohol z diaľky ani len vidieť komíny elektrárne. Za menej ako tri hodiny bolo mesto prázdne a zostane prázdne už navždy. Po vyprázdnení mesta začala evakuácia ďalších dedín vo vzdialenosti tridsať kilometrov od reaktora, ktorá trvala až do začiatku mája. Dekontaminačné práce vykonali celkovo v 1 840 obciach. Černobyľskú zónu vytvorili až v roku 1994, keď premiestnili obyvateľov dedín v západnej časti do nových bytov v regiónoch Kyjev a Žitomir. Viac o evakuácii Pripiati sa dočítate v našom BLOGU.

Ľudia z Pripiati si počas evakuácie so sebou nemohli zobrať domáce zvieratá ani hovädzí dobytok, pretože ich koža mohla byť kontaminovaná rádioaktívnym prachom. Aby sa zabránilo ďalšej kontaminácii prostredia, špeciálne jednotky museli zlikvidovať každé zviera v černobyľskej zóne. Evakuácia obyvateľov uzavretej zóny (okolie 30 km od Černobyľa) sa ukončila 5. mája.

Život v Černobyle dnes

Vstup do černobyľskej zóny je v súčasnosti zakázaný. Výnimku majú iba bývalí obyvatelia, ktorí navštevujú cintoríny alebo osoby s povolením, napríklad turisti a zamestnanci. V tejto uzavretej oblasti momentálne žije na vlastné riziko približne 150 osôb, väčšinou dôchodcov. Môžete ich navštíviť počas svojho 2-dňového zájazdu v Černobyle a zistiť, ako žijú a prečo sa vrátili. 

Okrem týchto obyvateľov tu pracuje v špeciálnom režime približne tritisíc zamestnancov, ktorí sa starajú o černobyľskú zónu. Patria k nim lesníci, hasiči, pracovníci pri dozimetroch, kuchári či černobyľskí sprievodcovia. V Černobyľskej jadrovej elektrárni pracuje naďalej približne 2,5 tisíc ľudí, aj keď je od roku 2000 úplne odstavená. Okrem likvidácie jadrového paliva zaisťujú radiačnú bezpečnosť a tok elektrickej energie z Bieloruska na Ukrajinu a naopak. Ďalších niekoľko tisíc zamestnancov pokračovalo aj vo výstavbe nového sarkofágu, ktorý sa dokončil v roku 2018.

Pripiať – mesto duchov

Napriek tomu, že Pripiať je v súčasnosti neobývaná, má špecifický pôvab i atmosféru. Neskončila ako niektoré blízke dediny, ktoré pochovali buldozéry a ich existenciu pripomínajú iba mapy a tabule na cestách s ich názvami. Pripiať a celú tridsaťkilometrovú uzavretú zónu stráži polícia a armáda. Napriek neprestajnej službe sa im však nepodarilo zabrániť rabovaniu a pustošeniu. To nastalo v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu, keď bola černobyľská zóna menej strážená. Celé mesto Pripiať bolo vyrabované a nenájdete v ňom jediný byt, ktorý by nenavštívili zlodeji a neodniesli si z neho všetky drahocenné predmety. Obyvatelia Pripiati sa mohli v roku 1987 vrátiť, aby si vzali zopár svojich vecí, ale urobilo tak iba malé percento. Život v meste na určitých miestach napriek tomu pokračoval ďalej. Fungovala tam vojenská továreň Jupiter, ktorú zatvorili až v roku 1997 a černobyľskí zamestnanci mali do roku 1998 k dispozícii aj slávny plavecký bazén Lazurny. V súčasnosti sú tieto priestory vyrabované a zničené ešte viac ako väčšina bytov alebo škôl v meste. V Pripiati okrem toho do roku 2018 fungovala aj práčovňa pre zamestnancov Černobyľskej jadrovej elektrárne. Momentálne sú v prevádzke ešte dve časti mesta, garáže pre nákladné automobily a hlbinný vrt s čerpacou stanicou, ktorý jadrovú elektráreň zásobuje vodou. Mesto duchov je doteraz plné pozostatkov zo sovietskych čias z 80. rokov. Texty, nápisy, knihy, obrázky s motívmi komunizmu či Leninove výroky a portréty sú prakticky všade – v Paláci kultúry, v hoteli, nemocnici, na policajnej stanici, ako aj v školách a v škôlkach. Prechádzka po Pripiati je ako výlet do minulosti. Rozdiel je iba v tom, že v okolí nie je ani živá duša, dokonca tam nie sú ani vtáky. 

Človek si v súčasnosti dokáže predstaviť obraz doby, keď Pripiať zažívala najväčší rozkvet, iba vďaka historickým fotografiám a videám, ktoré vás budú sprevádzať na každom kroku vášho černobyľského zájazdu. Autentický náhľad dovnútra zruinovaných domov, ale najmä do osudov obyvateľov Pripiati nadobudnete práve vďaka černobyľským hrdinom, s ktorými sa stretnete a môžete sa ich spýtať na hocičo, čo vás zaujíma. Aby bol váš zážitok ešte intenzívnejší, máme pre vás k dispozícii aj sovietske uniformy alebo retro autá, ktoré vám navodia tú pravú atmosféru Sovietskeho zväzu.

Počas návštevy Černobyľa sa stanete očitým svedkom toho najhoršieho a zároveň najlepšieho scenára. Uvidíte, ako by vyzeral svet ľudí po jadrovej vojne, ale aj to, ako v človekom vybudovanom svete prosperuje príroda. Niektoré z budov zarástli stromami a z cesty ich sotva vidíte. Iné sa pre značné poškodenie a veľké množstvo snehu, ktoré napadlo pred niekoľkými rokmi, zrútili. O dvadsať rokov z tohto mesta zostanú iba ruiny. Na svete žiadne podobné miesto nenájdete. Viac o novom bezpečnostnom kryte Černobyľskej atómovej elektrárne sa dozviete na našom blogu BLOGU.

Aká je budúcnosť?

Černobyľská zóna je synonymom tragédie a najväčšej jadrovej havárie na svete. Po viac ako 35 rokoch sa však stáva aj miestom nádeje. Je to jediné miesto na svete, kde uvidíte, ako si matka príroda privlastňuje ľudské výtvory naspäť. To je jedným z dôvodov, prečo sa tridsaťkilometrová černobyľská zóna v roku 2016 stala prírodnou rezerváciou. Nájdete tu množstvo voľne žijúcich druhov, ktoré inde v Európe nie sú bežné. Žijú tu spoločne vlci, jelene, diviaky, korytnačky, bobry a dokonca aj divoké kone. V telách týchto zvierat sa nenašli žiadne mutácie, práve naopak, majú veľmi dobrú pôrodnosť. 

Ste to práve vy, turisti, ktorí prebúdzate černobyľskú zónu, najmä Pripiať, späť k životu. Uzavretá zóna v Černobyle je jednotkou medzi turistickými atrakciami na Ukrajine a zároveň aj najnavštevovanejšou UrbEx destináciou na planéte. Každoročne ju navštívi viac ako 100-tisíc ľudí (2019) a prvenstvo si zachovala aj v roku 2020. Napriek poklesu spôsobenom pandémiou ochorenia COVID-19, Pripiať navštívilo 36-tisíc turistov. Cestovný ruch v Černobyle má významný vplyv aj na miestnu ekonomiku. Potvrdia vám to naši milí černobyľskí sprievodcovia, černobyľské babušky, každý kuchár alebo upratovačka v černobyľskom hoteli. Nečakajte však prepychový hotel alebo obchody so suvenírmi, Černobyľ je vojenská, strážená oblasť s vlastnými pravidlami a podmienkami.

Okrem turizmu zohráva v černobyľskej zóne stále významnú úlohu aj energetika. Napriek tomu, že Černobyľská jadrová elektráreň už viac elektrickú energiu neprodukuje, funguje ako jej distribučné centrum medzi Ukrajinou a Bieloruskom. A práve pre infraštruktúru elektrického vedenia plánujú čínski investori postaviť na území černobyľskej zóny jednu z najväčších solárnych elektrární. Zóna je zároveň najnovšou európskou zásobárňou jadrového paliva pre Ukrajinu a v budúcnosti možno aj pre Európu.

Novopostavený bezpečnostný kryt (nový sarkofág) nám v súčasnosti zaistí ďalších sto rokov v bezpečí. Ukrajine a Európskej únii zároveň poskytne viac času na nájdenie spôsobu, ako demontovať a vyčistiť nielen starý sarkofág, ale aj všetko, čo zostalo po havárii černobyľského reaktora číslo 4. Ukrajina chce zachovať dedičstvo Černobyľa vo forme turistického miesta pre celý svet. My v ChernobylX Ukrajinu zároveň podporujeme v tom, aby sa Černobyľ zaradil na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. Z černobyľskej zóny a Pripiati sa stalo prírodné múzeum obdobia Studenej vojny a ChernobylX preto už v roku 2008 začal svoju misiu – odhaliť celému svetu jedinečnú atmosféru, ktorá panuje v Černobyle. Tu je náš príbeh.

Kedy prídete napísať svoj černobyľský príbeh vy?